Silvia Belakova
Autor: Robert Hüttner
Obaja vaši rodičia pracovali v televízii, otec Ľubo Belák je hudobník. Cítili ste v nich túžbu, aby ste sa ako ich dieťa venovali niektorému z umení?
Bola som aktívne dieťa, rodičia ma do ničoho nemuseli tlačiť. Určite si však všimli podstatnú vec, ktorú musí umelec mať – túžbu predvádzať sa a nehanbiť sa. Naozaj mi odmalička nechýbala schopnosť tlačiť sa do stredu spoločnosti. Vplyv rodiny však bol jednoznačný – otec vždy púšťal dobrú hudbu. Jeho sestra Danka, ktorá žije v Nemecku, pravidelne chodila na Slovensko a nosila mi platne zahraničných tanečných spevákov, najmä Michaela Jacksona. Keď mi doniesla film Dirty dancing, bolo vybavené.
Vybavujú známi rodičia súkromných učiteľov?
Určite je ľahšie pomôcť dieťaťu vybrať si správny smer a rozpoznať talent, keď máte kontakty. Pamätám si, že naším rodinným priateľom bol tanečník, choreograf a režisér Libor Vaculík. To on poradil mame, aby ma dala na tanec. Bol to však len úvodný vstup, pretože moja mama je rozumná a praktická žena. Nekonali sa nijaké súkromné vybavené lekcie, prihlásila ma do Ľudovej školy umenia, dnes Základnej umeleckej školy, vo vedľajšom vchode. Zabila dve muchy jednou ranou – bola som blízko nej a nemusela ma nikam voziť, no a zároveň sa aspoň na čas dňa zbavila mojej hyperaktivity a mňa samotnej. Tancujem vlastne dlhšie, ako som chodila do školy.
Bez prestávky?
Bolo obdobie, keď som chcela prestať tancovať. Je to asi bežná kríza, keď sa niečomu venujete tak intenzívne. Tak som tanec doplnila o výtvarnú, športy, dramatické krúžky, tenis. Veľmi mi pomohlo aj to, že som sa rozhodla nejsť na konzervatórium. Moji rodičia ma zasa raz správne podporili v klasickom vzdelaní gymnázia. Oddýchla som si tam trošku a pochopila, že tanec chcem naozaj robiť na profesionálnej úrovni.
Vyštudovali ste choreografiu na Vysokej škole múzických umení. Napriek tomu stále tancujete.
Je to bežné?
Presnejšie – vyštudovala som pedagogiku moderného tanca. Môžem učiť, tancujem a venujem sa aj choreografii. Je výborné, že sa mi to prelína, lebo nestagnujem. Učím zväčša cez leto v letných školách, o ktoré je veľký záujem, a keď nemám iné povinnosti, učím mladých aj v tanečnom divadle Bralen, ktorému vďačím za to, že tancujem. A nielen ja, ale deväťdesiat percent tanečníkov na Slovensku. Ešte stále však prevláda v mojej práci interpretácia.
Ako sa vlastne študuje tanec?
Na Slovensku sa študujú v rámci vysokej školy tri základné druhy tanca – klasický, ktorý laická verejnosť pozná ako balet. Na Slovensku ho najzákladnejšie reprezentuje Balet Slovenského národného divadla, ale aj divadlá v Košiciach a Banskej Bystrici. Potom je to ľudový tanec, teda folklór so základnými reprezentantmi SĽUK-om a Lúčnicou. Ja som študovala ten tretí druh – moderný a súčasný tanec. Ako absolventi súčasného tanca sa vieme uplatniť aj v muzikáloch. Dnes sa však niektoré predtým striktné hranice v kategorizácii tanca natoľko nedodržiavajú. Ak je niekto talentovaný a pracuje na sebe, nie je škola to najdôležitejšie. Mám mnoho kolegov, ktorí začali tancovať z vášne a už roky sa držia na špičke profesionálneho tanca. A naopak, ja robím choreografie, aj keď tento odbor nemám priamo vyštudovaný.
Stále sa hovorí o krátkej životnosti tanečníka. Je v rámci týchto druhov tanca aj rozdiel v jej dĺžke?
Je to veľmi individuálne. Poznám napríklad baletku, nie osobne, ale som si istá, že aj vy ste o nej počuli – a tá tancovala aj v sedemdesiatke. Maja Plisecká sa volá. Pravdaže, je to asi výnimka. Možno so mnou nebudú všetci súhlasiť, ale vo všeobecnosti má asi dlhšiu životnosť moderný tanečník. Baleťák je na tom podstatne horšie.
Prečo?
Pretože balet pracuje na iných princípoch. Moderný tanec využíva telo trochu prirodzenejším spôsobom, nejde úplne proti anatómii tela. V balete sa kĺby, kosti a svaly sa tou celoživotnou prácou, akou balet je, veľmi ničia.
Vy budete mať tridsať. Dokedy budete individuálne vládať vy?
Závisí to od množstva práce. Tanec, to nie sú len večerné predstavenia. Ráno idete na skúšky, pred predstavením tiež, večer treba mať ešte silu to predstavenie odohrať.
Takže dokedy?
Dúfam, že do tej tridsaťpäťky. Ak neprestanú poslúchať kolená a kĺby.
Je tanec celoživotná bolesť?
Áno, to je správne vyjadrenie. Estetické modriny a ortézy naozaj ocení každá žena. Ale zasa moji lekári sa majú celkom dobre, o robotu nemajú núdzu. To človek vekom cíti. Keď som bola mladšia, hoci ma boleli aj kríže a kolená, nejako to bolo menej cítiť.
Čo sa stane, keď sa bolesť nedá vydržať a čaká vás predstavenie? Máte vždy alternantov?
Vždy nie. A na zájazde už vôbec nie. Raz sa nám na zájazde stalo, že kolegyňa veľmi ochorela, mala štyridsiatky teploty. Režijne a dramaturgicky sme to preskúšali na mieste, odohrali predstavenie bez nej a diváci boli spokojní. Horšie však je, keď ide o hlavnú postavu a je naozaj malý kolektív na to, aby z neho niekto vypadol. Kamarát Ivan na zájazde v Poľsku si tesne pred predstavením poranil platničky. Predstavenie sa muselo zrušiť, čakali sme na jeho alternanta Lacka, ktorý vyrazil z Bratislavy. Na druhý deň sme odohrali, ale Ivana sme tam pekne nechali v nemocnici. Poležal si ešte dva týždne.
Zasa sa vám tanečníkom dá závidieť figúra. Vy asi môžete zjesť čokoľvek a vyskáčete to.
No to by ste sa čudovali. Telo je zaujímavý mechanizmus, zvykne si aj na veľa práce a už potom nepracuje podľa bežných očakávaní. Paradoxné je, že mnoho tanečníčok schudlo po skončení aktívneho tanca. Podlieha tomu príjem a výdaj, ale aj svalstvo, ktoré už nie je také namáhané. No a ja konkrétne som nikdy nebola tá chudá útla tanečnica. Vždy som mala, ako to povedať – no, ženské tvary. Bola som dokonca ešte väčšia ako teraz, trošku som sa už predsa scvrkla.
Prejdime od tanca ku choreografii. Dá sa dostať k práci pomedzi tých známejších choreografov, čo tu máme? Nesiahajú divadlá stále po tých istých?
Vo väčšine prípadov to nie je vec divadiel. Choreograf je súčasťou tímu a vyberá si ho režisér. Alebo je režisér priamo aj choreografom.
Ktorí sú tí vaši režiséri?
Dobre si rozumiem s Dodom Gombárom. Patrik Lančarič, Ďuro Nvota aj Kubo Nvota, Jožko Krasula.
Pri práci ste vymietli veľa javísk. Vďaka projektom Jána Ďurovčíka a Slovenského divadla
tanca však veľa zájazdujete. Majú ľudia v regiónoch vôbec záujem o čisto tanečné predstavenie?
Po úspešnej zájazdovej trase s Vtákom Ohnivákom sme teraz odprezentovali Carmen. Vo väčšine prípadov bolo vypredané. Ľudia majú záujem, len musíte za nimi ísť. Nevie prísť každý do Bratislavy. Dôležité je však vôbec to, že Slovenské divadlo tanca je veľká príležitosť pre tanečníkov. Je to príjemná a zároveň profesionálna práca.
Je rozdiel, keď robíte takéto umenie v menšom kolektíve, alebo keď ide aj trochu o efekt a predajnosť napríklad vo veľkom drahom muzikáli?
Každé má iné čaro a sú rovnako dôležité. Na veľkom javisku aj v zbore je dôležitý váš výraz tváre, aj herectvo, vyhráte sa. Je to trochu iná emócia, používajú sa iné pohybové slovníky ako napríklad v malom projekte, kde je každý viditeľný aj v prísne technickom zmysle. No a keď sa vám podarí byť sólistom, je to príjemné.
Vám sa to podarilo nedávno s Carmen, relatívne ku kariére aj neskôr. V čom bolo to čakanie? Prečo veľké úlohy neprichádzali?
Zrejme kvôli tomu, aký som typ. Sama musím uznať, že v mnohých sólistických úlohách by som si nevedela ako režisérka predstaviť typovo samu seba. Takže som to nikdy nebrala za neprajnosť. O to viac ma potešilo, keď Jano Ďurovčík vo mne na prvých skúškach tú Carmen uvidel. A dnes ma teší navyše to, že na ňom vidieť, že neľutuje.
Na tanečníčku máte výborný web. Ako to?
Chcela som mať webstránku, ale to, že ju naozaj mám, je zásluha môjho otca. Venujem sa aj eventom, takže treba, aby sa ma dalo vygúgliť. S technológiami sa sama veľmi nekamarátim, ale všetko, čo potrebujem, urobiť viem. Poslať fotku, e-mail, využívam internet. Veľmi oceňujem Facebook, pretože mi pomáha v prehľade, kto na čom pracuje, kde sú aké aktuálne predstavenia. A to aj malých foriem, nielen tie s mediálnou kampaňou.
Medzi tanečníkmi je veľa homosexuálov. Ako sa s nimi pracuje?
Ako so všetkými inými. S niektorými dobre a s niektorými zle. To je totiž v povahe, nie v orientácii. Ja sa s mnohými homosexuálmi aj kamarátim a s mnohými heterosexuálmi aj nie.
Je to ťažké povolanie na partnerstvo. Čo keď tanečnica otehotnie?
Tak dotancovala. Ale potom sa môže vrátiť. Mnohé kolegyne to tak vyriešili ešte v škole a potom mohli pracovať.
Je pravda, že tanečníci po práci – teda po tanci – si idú oddýchnuť na diskotéku?
Áno, tomu sa povie absolútna láska k práci. Predstavenie je totiž naozaj práca a vyčerpanie – fyzické a psychické. Adrenalín, endorfíny fungujú. Tanečníci sú zväčša mladí ľudia, a tak je prirodzené, že sa odreagujú ako každý iný – tancom.
Silvia Beláková (1980) vyštudovala na VŠMU pedagogiku moderného tanca. Začínala v tanečnom divadle Bralen, kde dnes učí. Účinkovala v muzikáloch na Slovensku aj v Česku a v tanečných predstaveniach Vták Ohnivák, Carmen v réžii Jána Ďurovčíka. Bola choreografkou titulov Fidlikant na streche, Rent (MD Zlín), Aj kone sa strieľajú (DAB Nitra) a v mnohých ďalších. Spolupracuje so Slovenským divadlom tanca aj s charitatívnym projektom Hniezda záchrany. Je slobodná, žije
v Bratislave.
